Dôležitosť rozprávania príbehov pri vzdelaní malých detí

Keď diskutujeme o rozprávkach, mnohí rodičia sa na ne pozerajú rôzne. Niektorí trvajú na tom, že rozprávky povzbudzujú nadprirodzené, nevedecké presvedčenie dieťaťa a mali by byť vykázané. Iní hovoria, že by sme sa mali vrátiť k rozprávaniu príbehov ako bratia Grimmovci – o príbehoch o  morálke. Posledná skupina má rada príbehy o princoch a princeznách tak, ako sú, a trvá na tom, že povzbudzujú predstavivosť dieťaťa. Kde je pravda?

Príbehy ako Popoluška, na jednej strane potvrdzujú zlý príklad do života: mlčať tvárou v tvár nespravodlivosti, počkať na muža, aby vás zachránil,  ak je dievča pekné a láskavé, jej život bude nádherný, škaredé dievča bude mať otrasný život a podobne. Lenže na princa je len zriedka dobrý nápad.

V súčasnosti väčšina ľudí používa slovo „rozprávka“ a tým sa odvoláva na  bezpečné verzie s dobrým koncom. A nie o tom sú všetky rozprávky? I v tých Disneyho rozprávkach, kde je dostatok vyčistenej krvi, je tiež pridaný zázračný prach.

Ako sa zvyšuje množstvo detí, ktoré sa naučili čítať, vznikla detská literatúra a Disney na túto hybnosť postavil svoj prvý animovaný prvok Snehulienka v roku 1937. Všetky dobré rozprávky, najmä tie, ktoré boli napísané pre dospelých rozhodli, že deti si zaslúžia spravodlivé zaobchádzanie, a vždy končia šťastne a šťastné. Nie je to o tom, či princezná nájde princa.

Možno je pravda, že sme zmenili naše vnímanie detí, aspoň detí a nakŕmili ich príbehmi z cukrovaru, aby sme ich chránili pred skutočným životom, ale pravdepodobne to je aj pravda detí. Možno ich vystrašením ich pripravujeme na svet a dodávame im silu bojovať s realitou neskôr, keď budú dospelými jedincami. Nakoniec ako rozprávky hovoria: Nie je koniec dovtedy, kým ten koniec nie je dobrý a každé dieťa má právo žiť bezpečne a bez strachu  v „rozprávkovej bubline“.

Autor: Valéria Osztatná Loomis, fotografia: © bigstockphoto